 Koncom mája tohto roka sme navštívili Palazzo Migliori, dom pre chudobných pod správou Vatikánu. Jeho prevádzka je zverená do rúk našej komunity. Býval tam aj pán Miroslav. Začiatkom augusta sme sa dozvedeli, že náš milostivý Boh si ho povolal k sebe. V septembri priniesla TK KBS správu o Miroslavovom pohrebe. Na konci článku nájdete odkaz na reportáž TV Lux. Správu z Vatican News priniesol tiež denník Postoj. Sme radi, že Mirko, ako ho volali priatelia, mohol mať dôstojnú rozlúčku v kruhu blízkych. Chceli by sme sa s vami podeliť o myšlienky a spomienky členov našej komunity, ktorý pána Miroslava vo Vatikáne navštívili. Keď sa pred pár rokmi pápež František dozvedel, že niekdajší kláštor v tesnom susedstve Námestia sv. Petra sa má stať luxusným hotelom, rozhodol sa exkluzívne priestory poskytnúť núdznym, ľuďom bez domova, aby si mohli dovoliť bývať „v lepšom dome“(voľný preklad*). Práve v tomto dome prežil posledné chvíle života i pán Miroslav, ktorého toto leto navštívili členovia našej komunity a spomienky na toto stretnutie majú dodnes v živej pamäti. Prečítajte si svedectvá členov našej komunity Terezky a Lukáša. Lukáš: Čo napísať k stretnutiu s pánom Miroslavom? Strávili sme s ním pár minút, ale rozmýšľal som o ňom už odvtedy, ako nám o ňom povedal Leonardo, keď prišiel na Slovensko v súvislosti s návštevou slovenských biskupov v Ríme. V myšlienkach sa mi pán Miroslav vždy spájal s Evanjeliom podľa Lukáša 16, 19 – 31, o Lazarovi, ktorému psy lízali vredy. Keď sme sa s pánom Miroslavom rozprávali, a aj keď mu dobre rozumieť nebolo, čo som si zapamätal, bolo, že sa modlí. Napriek tomu, čím si prešiel, akú bolesť vytrpel, že po ňom liezli chrobáky a spal na ulici, nemal zatvrdnuté srdce, mal krásny vzťah cez modlitbu s Pánom Bohom. Pri pánovi Miroslavovi je podľa mňa krásne jeho odovzdanie sa Božiemu milosrdenstvu a láske, ktorá vypĺňala jeho vnútro, aj keď jeho zovňajšok bol znetvorený chorobou. Preto si myslím, že teraz už sedí v lone Abrahámovom, kam ho preniesli anjeli. Terezka: Spomienka na pána Miroslava mi ostane navždy v srdci. Nepoznali sme ho predtým, no bolo vzácne stretnúť ho a byť s ním v poslednej etape jeho života. Bol to muž, ktorý veľa trpel. Okrem fyzickej bolesti ho jeho choroba izolovala od ostatných, a tak prežíval svoje dni v samote. Stretnutie bolo pokojné, bez horkosti či zlosti, ktorú mohol prežívať. V jeho hlase bolo cítiť radosť, keď počul rodnú slovenčinu. Zdalo by sa, že by tento muž nemal mať chuť rozprávať. Naopak, napriek hendikepu s komunikáciou sa vracal v spomienkach na Slovensko, na miesta, ktoré sme i spoločne poznali… Život na ulici ho odstrihol od mnohých vzťahov, ktoré v živote mal. Komunita mu dala domov a útočisko, ktoré si uvedomoval. Bolo krásne vidieť v srdci Vatikánu v bezpečí jeho i ďalších chorých, opustených ľudí... Možno sme boli poslední, ktorí sme sa s ním v jeho rodnom jazyku spoločne modlili. Bol to veľmi silný moment. Pri odchode som ho požiadala, aby sa modlil a obetoval svoje utrpenie aj za nás mladých. Verím preto, že mu tieto slová modlitby ostali na perách… Nech odpočíva v pokoji a spočinie v Božom objatí. Modlime sa za nášho zomrelého brata Miroslava a spolu s ním za trpiacich chudobných a chorých, za našu komunitu, za cirkev a pápeža Františka, za mier, pokoj vo svete. * Pozn.: Názov domu „Palazzo Migliori“ možno preložiť ako „lepší“ alebo aj „najlepší dom“. Slovo Migliori môže mať v iných tvaroch v taliančine význam, resp. môže byť spojené s výrazmi pre zlepšenie, zotavenie, uzdravenie.  Comments are closed.
|
Podporovatelia
|
|