 Moria, Kratepe, Džungla (neoficiálny tábor)to sú názvy oblastí pár kilometrov od mesta Mitilene, kde práve žije asi 16 000 utečencov (túto zimu ich bolo 22 000). Ide najmä o ženy a deti, Afgancov, ale aj Sýrčanov a Afričanov. Všetci sú žiadateľmi o azyl, lebo unikajú pred neznesiteľnými podmienkami. V tábore obyčajne strávia niekoľko mesiacov, často aj viac ako rok, kým dostanú dokument, ktorý ich oprávňuje cestovať ďalej, najčastejšie do Atén. Ako hovorí Mirvat z Kábula, 19 rokov žil výlučne ako utečenec: „Počas môjho života som nikdy nežil v dome. Vždy iba utečenecké tábory, baraky a teraz stan v Džungli. V neoficiálnom tábore, ktorý je zložený zo stanov a poskytuje útočisko 5 násobnému väčšiemu počtu utečencov ako oficiálny tábor, nie je voda, elektrina a hygienické zariadenia. Je tam iba prach alebo blato podľa ročného obdobia a prístrešia sú vytvorené z odpadových materiálov ako kartón, palety alebo plachty.  „Naozaj je to tu ťažké,“ hovorí Freedom, nigerijský chlapec, ktorý má zámerne pozmenené meno. V domovskej krajine mu policajti trvalo poškodili chrbticu. Odvtedy kríva a za svoje postihnutie v Džungle platí veľkú daň. Freedom tiež okúsil zatknutie v Turecku a Grécku po viacnásobných pokusoch prejsť Egejské more a prísť do vytýčeného cieľa, Holandska. Tam ho čaká brat, pre ktorého má pracovať. Stále neklesol na duchu a dívajúc sa do očí hovorí: „Pomôžte mi stať sa slobodným!“ Podobne ako mnohí iní, aj on vie, že Sant’Egidio spustil humanitárne koridory do Talianska. Posledný presun bol pred mesiacom, kedy sa obnovili lety medzi Talianskom a Gréckom. Pre deti z Lesbosu by bolo treba oveľa viac humanitárnych koridorov. Majú doráňané chodidlá a spálené tváre od dlhého chodenia po slnku. Avšak aj my Európania, ktorými otriasla pandémia, potrebujeme tieto deti, ktoré sú, okrem iného, veľmi usmievavé a živé. Najmä staršie deti zažili počas života rôzne situácie a rýchlo dospeli, ale napriek tomu majú chuť žiť a snívať o živote mimo Morie. Keď im dáte priestor, okamžite vám začnú rozprávať o svojich snoch. Aiša, 15 ročné dievča z Homsu v Sýrii hovorí: „Učím sa francúzštinu online, lebo sa chcem stať novinárkou a ísť do Kanady. Čítala som, že utečenec sa tam stal ministrom a aj ja chcem mať v živote víziu. Nie iba pre seba, ale pre všetky tieto deti, ktoré nič nemajú a svet na ne zabudol.“ Husseini sa spolu s desiatkami ďalších afganských chlapcov pridal k dobrovoľníkom Sant’Egidia, aby im pomohol v Reštaurácii priateľsva, ktorá sa otvorila v nepoužívanom lise na olivy. Miesto sa okamžite stalo známym po celom ostrove a to nielen pre svoje chutné a výžvné jedlá, ktoré sa tu podávajú. V súlade s opatreniami proti Covidu sa tu stretávajú rodiny, aby sa mohli spoločne najesť a pripomenúť si staré časy, kedy bývali doma. To je v táborových stanoch nemožné.  Lis každé ráno poskytuje priestor na hodiny angličtiny pre začiatočníkov a pokročilých. Prvý deň sa zapísalo 40 ľudí, druhý viac ako 100. Mnohí utečenci Lesbosu sa chcú učiť po anglicky. Okrem toho medzi sebou vytvoria priateľstvá, keď zistia, čo majú spoločné napriek odlišnému pôvodu. V tejto okrajovej časti kontinentu sa prekvapivým spôsobom vytvára spojenectvo medzi Európanmi a utečencami, čo je výhodné pre všetkých. Pochopila to aj Barbara, univerzitná študentka z Ríma, ktorá spoznala Sant’Egidio počas lockdownu, kedy sa zúčastňovala rozdávania jedla ľuďom bez domova. Aj ona sa rozhodla prísť na Lesbos: „Vidieť toľko biedy je bolestné a nespravodlivosť ma zraňuje. No títo moji afganskí, sýrski a africkí rovesníci sa nikdy nevzdávajú a stále sa snažia, dodávajú mi tým nádej a veľkú silu. Je prada, že sme všetci na jednej lodi.“
Autor článku: Massimiliano Signifredi Prevzaté z https://www.huffingtonpost.it/entry/a-lesbo-con-una-vacanza-alternativa-nasce-lalleanza-tra-europei-e-rifugi ati_it_5f3a49f0c5b69fa9e2fde62a Preklad: Pavol Zlatovský, Komunita Sant’Egidio Comments are closed.
|
Podporovatelia
