Zdá sa, že potreba medzináboženského dialógu a túžba po mieri je dnes veľmi silná. V talianskom Assisi sa v septembri uskutočnilo veľké medzináboženské a medzikultúrne stretnutie s názvom Smäd po mieri – náboženstvá a kultúry v dialógu. Táto iniciatíva má už tridsaťročnú tradíciu. „,Žíznim.´ Nastokli na yzop špongiu naplnenú octom a podali mu ju k ústam. Keď Ježiš okúsil ocot, povedal: ,Je dokonané.´ Naklonil hlavu a odovzdal ducha“ (Jn 19, 28-30). Túto časť Jánovho evanjelia pozval kontemplovať pápež František na ekumenickej modlitbe za mier v Assisi v polovici septembra. Je ťažko predstaviteľná situácia, keď umierajúcemu smädnému človeku sa podá ocot, a to komukoľvek a kedykoľvek. Ako hlboko musela klesnúť ľudskosť, aby sa takto pošliapala dôstojnosť umierajúceho človeka? Prečo nás pápež pozýva zamyslieť sa nad touto tragédiou ľudskej krutosti a bolestivého bezbranného tela a prečo to spája s modlitbou za skončenie vojen a násilia? Assisi, ležiace v strede talianskej čižmy, sa stalo vďaka dvom svätým mužom symbolom mieru a dialógu. Svätý František, rodák z Assisi, putoval do Sýrie počas križiackej výpravy a rozhodol sa veľmi odvážne a priamočiaro ísť za sultánom a vyjednávať s ním mier. Svätý pápež Ján Pavol II. započal veľký príbeh mieru práve v Assisi pred tridsiatimi rokmi, teda v roku 1986, keď sa podujal na celkom nový neobvyklý krok. Zvolal stretnutie viacerých predstaviteľov rôznych svetových náboženstiev a kultúr, ktorých spájal jeden podstatný prienik, a to túžba po mieri, ktorú vyjadrili spoločným rozhovorom a modlitbami podľa jednotlivých náboženstiev. V tomto veľmi odvážnom a veľkom kroku pokračuje laická katolícka Komunita svätého Egídia, ktorá je rozšírená vo viac ako sedemdesiatich krajinách sveta. Každý rok usporadúva podobné medzináboženské a medzikultúrne stretnutie zakončené modlitbami za mier vždy v inom meste Európy. Po tridsiatich rokoch Komunita svätého Egídia spolu s františkánmi a miestnou diecézou stretnutie organizovala práve v Assisi od 18. do 20. septembra. Počas týchto dní prebiehali verejné diskusie náboženských, kultúrnych a politických hostí z celého sveta na rôzne súčasné témy, ako napríklad nové otázky pre dialóg kresťanov a židov, médiá a vojna, Tunisko päť rokov po revolúcii, spoločné žitie náboženstiev v Izraeli, migranti a integrácia, ázijské náboženstvá – dialóg a mier, koniec krízy v Iraku, výzvy globálnej Afriky, svedectvo rabína z Tel Avivu, ktorý prežil holokaust a iné. Stretnutie vyústilo do modlitieb za mier a veľmi emotívneho záverečného ceremoniálu. Na poslednom dni sa zúčastnila aj hlava katolíckej cirkvi. Bolo krásne a prorocké vidieť modliť sa spolu k jednému Bohu Františka, ekumenického patriarchu Konštantínopola Bartolomeja I., anglikánskeho prímasa Justina Welbyho, katolíckych, pravoslávnych a protestantských duchovných. Pápež František pripodobňoval extrémny smäd umierajúceho Krista po súcitnej láske ku kričaniu obetí vojen a bombardovania, ku kriku migrantov a chudobných, ktorým je veľakrát odpoveďou iba ocot odmietnutia a ľahostajnosti. Vyjadroval veľkú túžbu po tom, aby sme sa snažili uhasiť tento smäd tým, že vypočujeme krik trpiacich ľudí a že sa im budeme skláňať a vyjadrovať konkrétnu súcitnú lásku. František pokračoval v podobnom duchu v príhovore na záverečnom ceremoniáli. On sám veľakrát dokázal, že načúva veľmi pozorne utrpeniam druhých a veľmi konkrétne im pomáha. Dokázal to napríklad aj návštevou na ostrove Lesbos v apríli tohto roku spoločne s ekumenickým patriarchom Bartolomejom, kde sa stretli s utrpením a biedou migrantov. Niektoré rodiny dokonca odcestovali spolu s Františkom za lepšou budúcnosťou do Ríma.
Súčasný pontifik citoval Jána Pavla II. spred tridsiatich rokov: „Pokoj, o ktorý prosíme v Assisi nie je jednoduchým protestom proti vojne a nie je ani výsledkom rokovaní, politických kompromisov alebo ekonomických záujmov. Ale je výsledkom modlitby.“ Sú to možno silné slová, ale v Assisi sa to podarilo. Naozaj duchovný, priateľský rozmer zatienil ten politický. I medzi toľkými kultúrami a náboženstvami sa našlo veľa prienikov, spoločných tém, našiel sa spoločný súcit nad obeťami násilia a vojen, a to všetko sa nieslo vo veľmi priateľskej atmosfére. Áno, v Assisi to bolo možné! Silný moment nastal, keď arcibiskup Rouenu z Francúzska Dominique Lebrun vyjadril túžbu po odpustení mladým vrahom staručkého kňaza Jacquesa Hamela, zabitého v júli a vyhláseného za mučeníka. Vyjadril tiež veľkú nádej v milosrdnom odpúšťajúcom Bohu. Krátko nato v príhovore Mohammad Sammak, generálny sekretár libanonskej rady pre islamsko-kresťanský dialóg, vyjadril ľútosť nad násilným úmrtím otca Jacquesa. Naozaj to nie je ilúzia, ale realita! Vyše 400 náboženských a politických predstaviteľov v jednom dialógu! Assisi žilo počas troch dní snom a prácou pre mier. Nestalo sa to zo dňa na deň. Je to ovocie tridsaťročnej práce, od sna Jána Pavla II. cez usilovnú a odvážnu prácu Komunity svätého Egídia naprieč celým svetom. Komunita, tvorená výlučne dobrovoľníkmi, okrem svojej konkrétnej pomoci pre chudobných, starých ľudí, ľudí chorých na AIDS, pre chudobné deti, iniciuje mierové stretnutia na diplomatickej úrovni. V roku 1992 sa jej po dvoch rokoch práce podarilo vyjednať mier v Mozambiku. Aktuálne bola Komunita prizvaná k slávnostnému podpisu mierovej dohody v Kolumbii, ktorou sa končí dlhé obdobie občianskej vojny, v ktorej viac ako 200-tisíc ľudí zomrelo a ďalších 5 miliónov bolo prinútených utiecť. Tiež iniciuje mnohé medzináboženské stretnutia často s cieľom spoločnej práce pre chudobných ľudí. „Náboženskí veriaci majú byť aktívnymi remeselníkmi mieru vo vzývaní Boha a v konaní pre človeka, nie len pasívnymi pozorovateľmi.“Assisi nechce byť len jednou z mnohých konferencií, ale chce byť začiatkom niečoho oveľa väčšieho, čo naznačil i pápež. Podľa neho naša budúcnosť znamená žiť spoločne. Náboženskí veriaci majú byť aktívnymi remeselníkmi mieru vo vzývaní Boha a v konaní pre človeka, nie len pasívnymi pozorovateľmi. Spôsob, ako to robiť, bol vyslovený už v Assisi z úst viacerých duchovných predstaviteľov. Mier sa začína v srdci každého z nás. Mier je každodenné pozeranie ľuďom do očí, načúvanie druhým, priateľstvo, dialóg. Ďalší spôsob ukázali hostia mierového stretnutia počas symbolického záverečného ceremoniálu, keď náboženskí predstavitelia podpísali spoločné mierové vyhlásenie, odovzdali ho do rúk deťom, a tie ho zaniesli politikom sediacim pod pódiom. Je odkaz Assisi ďaleko od ostatného sveta? Bije sa tento sen s každodennou realitou? Sú to otázky na každého jedného z nás. Nemusíme byť priamo politici, aby sme boli tvorcovia mieru. Máme ale veľkú príležitosť, inšpiráciu a dokonca zodpovednosť byť tvorcovia pokoja v našich každodenných vzťahoch. Azda nás Assisi bude dlho inšpirovať a o rok sa môžeme stretnúť na podobnom mierovom stretnutí v Nemecku. Ivana Miláčková Zdroj: Postoj.sk Comments are closed.
|
Podporovatelia
