Utorok 10.2.2026 (5. týždeň v Cezročnom období)

Spomienka svätej Školastiky (asi †547), sestry svätého Benedikta. Spolu s ňou spomíname na pustovníkov, mníšky a ženy, ktoré nasledujú Pána.
​
Čítania: 1. Kráľov 8:22–23.27–30. Šalamúnova modlitba

Šalamún sa obracia na Boha touto modlitbou, ktorú latinská liturgia používa aj dnes na zasvätenie kostolov. Modlitba nie je zameraná na prázdnotu, ale na výšiny, na Boha. To je význam Šalamúnovho stanoviska v tejto modlitbe. Nebo, samozrejme, symbolizuje Božiu výšku v porovnaní s našou malosťou. Šalamún s očami a rukami zdvihnutými nahor prosí Pána, aby splnil sľub daný Dávidovi. Keď však hovorí o stavbe chrámu, s úžasom sa pýta, ako je možné, že Boh prebýva na zemi: "Veď, nebesá a nebesá nebies ťa nemôžu obsiahnuť, o koľko menej potom tento dom, ktorý som postavil!" Je tu však prísľub, ktorý dal Boh svojmu ľudu, že ho bude sprevádzať v dejinách. Preto vzýva: "Aby tvoje oči v noci i vo dne boli otvorené nad týmto domom, nad miestom o ktorom si povedal: 'Tam bude moje meno!' Aby si vypočul modlitbu, ktorú sa bude tvoj sluha modliť na tomto mieste." Chrám sa stáva miestom Božej prítomnosti, miestom milosrdenstva, miestom, kde ľud môže vzývať Pána s istotou, že bude vypočutý, miestom útočiska pre tých, ktorí hľadajú ochranu u Pána, miestom, kde je chránený aj cudzinec. Šalamún vymenúva v modlitbe sedem prosieb k Pánovi, akoby chcel v chráme prijať celý život izraelského ľudu. Pán si tu navyše vytvoril svoj príbytok a každý, kto sa tam ponáhľa, je spasený. Práve v tejto perspektíve sa Ježiš ukazuje, keď sa predstavuje ako pravý a definitívny chrám, v ktorom Pán naplno prebýva. Šalamúnova stavba je obrazom tohto chrámu, ktorý údajne postavil sám Boh, keď sa "Slovo stalo telom a prebývalo medzi nami" (Jn 1,14). S Ježišom prichádza plnosť času a Boh definitívne prebýva medzi ľuďmi.

Modlitba s Máriou, Matkou Pána