Nedeľa 1.2.2026(4. týždeň v Cezročnom období)

Čítania: Sof 2, 3; 3, 12 – 13; Ž 146 (145); 1 Kor 1, 26 – 31; Mt 5, 1 – 12a

Matúš píše: „Keď Ježiš videl zástupy, vystúpil na vrch. Sadol si a pristúpili k nemu jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich.“ Mohlo by sa zdať, že Ježiš prednáša svoj dlhý horský príhovor iba učeníkom, zatiaľ čo zástupy ostávajú len divákmi. V skutočnosti však celá scéna vychádza práve zo zástupov, ktoré pritiahnu Ježišovu pozornosť a nad ktorými sa zľutuje. Odtiaľ pramení dôvod jeho poslania, a tým aj poslania samotných učeníkov a Cirkvi každého času: Cirkev sa nemôže chápať oddelene od zástupov, uzavretá vo vlastných ohradách. Koľkokrát evanjeliá zdôrazňujú Ježišov súcit so zástupmi! Sú to práve ony, ktoré ho priťahované nasledujú, vyhľadávajú, ba dokonca ho predchádzajú tam, kam sa chystal ísť. Zástupy boli neraz vernejšie než samotní učeníci, ktorí ich napokon – a deje sa to aj dnes – nie vždy milujú, ba niekedy ich dokonca odmietajú.

Matúš na konci reči na vrchu zaznamenáva úžas zástupov nad Ježišom: „Keď Ježiš skončil tieto reči, zástupy žasli nad jeho učením.“ Ježiš učil s mocou, nehovoril, aby sa zapáčil či niekomu vyhovel. Vyzýval k zmene života, aby bolo možné vstúpiť do nového času, ktorý chcel začať práve od unavených a opustených zástupov. Moc, ktorá sa prejavuje už v prvých slovách: v blahoslavenstvách, ktoré sú radostnou zvesťou pre tieto zástupy, ale aj pre učeníkov, ktorí mali byť služobníkmi zástupov.

Blahoslavenstvá sú síce adresované aj nám, no osobitne zástupom našich čias, ktoré sú ešte početnejšie než vtedy a ešte viac zmätené a utláčané: myslime na zástupy v krajinách sužovaných vojnou, na zástupy starých ľudí unavených a vyčerpaných, na zástupy detí, ktorým je už od malička odopieraná láska, na zástupy utečencov vydaných napospas násiliu nových trýzniteľov.

Evanjelium blahoslavenstiev – ktoré znie tomuto času cudzo a v istom zmysle mu aj je cudzie – dnes zaznieva práve pre zástupy. Im Ježiš hovorí: blahoslavení chudobní, blahoslavení plačúci, tichí a hladní po spravodlivosti, blahoslavení čistého srdca a prenasledovaní, tí, čo sú potupovaní pre jeho meno. Sú „blahoslavení“ nie pre svoj dramatický stav, ktorý sám o sebe nemá nič z blaženosti, ale preto, že si ich Ježiš vyvolil za priateľov a neopúšťa ich; naopak, pomáha im, potešuje ich a chráni. To je dôvod ich blahoslavenstva.

My sme Ježišom poslaní, aby sme im konkrétne ukazovali jeho priateľstvo. Blahoslavenstvá nie sú prázdne slová, majú tvár – tvár Ježiša. On je človek blahoslavenstiev: chudobný, tichý a hladný po spravodlivosti a pokoji, prenasledovaný a usmrtený. Hľaďme na Ježišovu tvár, vtlačme si ju do srdca: aj my budeme blahoslavení a skrze naše chudobné tváre aj zástupy tohto sveta. My ho velebíme, lebo nám dáva stáť pri ňom, byť mu osobitne blízko charizmou lásky, a preto veľký dar blahoslavenstiev radi odovzdávame všetkým, aby rástla radosť a pokoj.

Modlitba v Deň Pána