Nedeľa 11.1.2026 (Krst Pána)

Čítania: Iz 42, 1–4. 6–7; Ž 29 (28); Sk 10, 34–38; Mt 3, 13–17

Liturgia tejto nedele, keď si pripomíname Ježišov krst, nás chce urobiť účastnými jeho tretej epifánie – po prvej pastierom v noci Narodenia Pána a po druhej mudrcom. Evanjelium o krste nás spája akoby na spoločnej púti k brehom Jordánu, kde sa Pán Ježiš zjavuje pred celým izraelským ľudom.

Aj Ježiš – začína evanjelista Matúš – opustil Nazaret a „z Galiley prišiel k Jordánu k Jánovi, aby sa dal od neho pokrstiť“. Zaradil sa medzi ľud, ktorý sa schádzal v očakávaní spásy, aby priniesol všetkým právo a spravodlivosť. Postavil sa do radu a čakal na krst, keď naň príde rad. Už v tomto postoji môžeme čítať Ježišovu pokoru – pokoru, ktorá mala charakterizovať Božieho posla, ako píše prorok Izaiáš: „Nebude kričať ani dvíhať hlas… nezlomí nalomenú trstinu… neochabne a nezlomí sa.“ Ježiš sa hneď predstavuje ako človek medzi ľuďmi, ktorý nežiada výsady, nepretláča sa dopredu, ale spolu so všetkými čaká na spásu celého izraelského národa. No Ján, ktorý mal srdce vycvičené modlitbou a oči zvyknuté na Písma, ho hneď, ako sa priblížil, spoznal ako Božieho posla, hoci bol uprostred zástupu, a nechcel ho pokrstiť: „Ja by som sa mal dať pokrstiť od teba, a ty prichádzaš ku mne?“ Napokon však ustúpil Ježišovej naliehavosti.

Aj v tejto tretej epifánii sa Ježiš zjavuje v pokore. Pokora toho dieťaťa sa s jeho rastom nezmenšila. Evanjelista Lukáš píše, že v Nazarete Ježiš rástol nielen vekom, ale aj múdrosťou a milosťou, v počúvaní slova a v poslušnosti Otcovi. Rástol celkom inak ako my, ktorí sa s pribúdajúcim vekom často cítime silnejší, nezávislí a pánmi vlastného života. Je to ten protagonizmus, ktorý nás zvádza a drží uväznených v nás samých, v našich zvykoch, uzatvárajúc nás do vlastných bublín. Ježiš robí presný opak: zostupuje medzi ľudí, mieša sa so všetkými, stavia sa do radu s ostatnými a dáva sa pokrstiť ako všetci.

Ježišov krst nám pripomína nebo, ktoré sa nad nami otvorilo, a Ducha Božej lásky, ktorý nás obklopil. Nezáleží na tom, či sme krst prijali ako deti alebo ako dospelí – vždy je to dar, vždy je to milosť, ktorú dostávame zadarmo zhora. Je to Pán, ktorý si vyberá nás skôr, než si my vyberieme jeho. Vyberá si nás nie pre naše zásluhy, skutky či malé alebo veľké úspechy, ktorými by sme sa mohli chváliť. My sa od neho môžeme vzdialiť, zabudnúť na neho, dokonca ho uraziť. Pán však na nás nikdy nezabudne. Preto sa krst nemôže opakovať: je to večné slovo Božej lásky nad nami. Ak zostávame v Synovi, môžeme aj na seba vzťahovať slová Otca: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“

Modlitba vianočného obdobia