Biblické zamyslenia na každý deň
Autorom zamyslení je arcibiskup Mons. Vincenzo Paglia. Pôvodné znenie (po taliansky) je dostupné na stránke talianskej Komunity.
|
Čítania: Izaiáš 40:1–11. Útecha Jeruzalema Táto pasáž otvára časť knihy, ktorá sa nazýva „Deutero-Izaiáš“, a predstavuje úvodnú kapitolu. Prorok nepodľahne zúfalstvu ani skleslosti z podmienok vyhnanstva, v ktorých sa ocitol izraelský ľud. Inšpirovaný Božím Duchom, hlása slová útechy. Zatiaľ čo vyzýva všetkých, aby sa zamysleli nad slabosťou a pominuteľnosťou života, povzbudzuje ich, aby obrátili svoj pohľad na Pána, ktorý im prichádza na pomoc. Pre Pánov príchod je ale nevyhnutné pripraviť cestu. Vzťahy medzi ľuďmi a ich srdcia sa premenili na púšť, bez lásky a teda bez života. Naše mestá často pripomínajú púšť bez života, kde sú muži a ženy, najmä tí najchudobnejší, vystavení sile zla, bez ochrany a útechy. Prorok volá: „Vyjdi na vysokú horu, ty, čo zvestuješ radostné správy Sionu! Pozdvihni hlas silno, ty, čo zvestuješ radostné správy Jeruzalemu!“ Tento dialóg môžeme prirovnať k modlitbe komunity veriacich: z jednej strany stúpa k Bohu volanie, a z druhej strany zostupuje Božie slovo utešenia. Srdcia veriacich rozkvitnú, keď k nim dorazí Božie slovo. Áno, Boh sa rozhodol zostúpiť medzi svoj ľud, aby ho potešil, utešil a oslobodil z otroctva hriechu a útlaku zla. Preto je potrebné pripraviť cestu, ktorou sám Boh príde medzi nás: každé údolie musí byť vyplnené, každý vrchol znížený, každý nerovný terén vyrovnaný. Pán prichádza ako silný a nežný pastier, ktorý pozná svoje ovce: volá ich po mene, jednu po druhej, zvoláva ich, aby sa zišli, nech ani jedna nezostane pozadu, vedie ich z púšte na zelené pastviny. Kresťanské spoločenstvá, jednotliví veriaci, všetci sme pozvaní v tomto adventnom čase prijať slovo, ktoré nám je hlásané: naše srdcia rozkvitnú a v našich mestách zavládne pokoj a láska.
Modlitba za chudobných Dnešný sviatok, ktorý sa nachádza v centre adventného obdobia, nás pozýva, aby sme pozdvihli svoj pohľad k Márii, Ježišovej Matke: Pán si ju vyvolil, aby začala nové dejiny s jeho ľudom a s celým ľudstvom od jej počatia. Toto tajomstvo Panny Márie zahŕňa aj tajomstvo Cirkvi, ktorá sa zrodila z Božieho srdca a bola na konci dejín určená byť s Pánom v nebeskom Jeruzaleme. Toto videnie je skutočne evanjelium, dobrá správa pre našu dobu, tak tvrdo poznačená mocou zla, ako to bolo na začiatku stvorenia s pokúšajúcim hadom. Po hriechu Pán netrestá našich prvých rodičov, naopak, keď odchádzajú zo záhrady, prikrýva ich, aby boli aspoň trochu chránení pred chladom dejín. Boží hnev je zameraný na zlo, na hada: "Bude to žena, ktorá ti rozdrví hlavu." Tá žena je, samozrejme, Mária, ale je aj Cirkev. V skutočnosti sme všetci povolaní rozdrviť zlo z hlavy, aby už viac neovládalo ľudí. Je zrejmé, že tak ako Mária, aj my sa môžeme pýtať anjela, Božieho slova: "Ako to bude?" Áno, ako môžeme skoncovať s vojnami, ako môžeme odstrániť mnohé pohromy, ktoré stále sužujú svet? Čo môžeme my, chudobní muži a ženy, robiť? "Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni," odpovedá anjel Márii. A ona: "Tu som... nech sa mi stane podľa tvojho slova." Nechaj svoj život viesť týmito slovami.
Je to tajomstvo, ktoré sa týka nás: nechajme sa viesť slovom a otvorí sa nový čas, nové dejiny, aj v našich dňoch. Sme slabí, krehkí, a predsa nás chcel Pán vyvoliť od založenia sveta, ako píše apoštol Pavol Efezanom, aby sme boli svätí a nepoškvrnení a aby sme sa s ním podieľali na novom čase spásy. Práve v tejto historickej chvíli plnej neistôt a strachov, násilia a vojen nás Pán pozýva, aby sme boli odvážnejší, tvorivejší, veľkodušnejší v našej odvahe a aby sme priniesli viac ohňa do noci tohto sveta. Modlitba s Máriou, Matkou Pána Spomienka svätého Ambróza (†397), milánskeho biskupa. Pastier svojho ľudu, obranca chudobných a slabých proti všetkému útlaku, bol silný v obrane Cirkvi tvárou v tvár pýche cisára. Čítania: Iz 11:1–10; Ž 72(71); Rim 15:4-9; Mt 3:1–12 Evanjelium, keď robíme svoje prvé kroky v adventnom období, nám dáva stretnúť Jána Krstiteľa. Nekáže v Jeruzaleme ako ostatní proroci, ale ďaleko od palácov moci, na mieste s veľkým symbolickým významom. Voľba tohto miesta naznačuje, že nemožno čakať na Božie kráľovstvo tak, že zostaneme pokojne v zaužívaných zvykoch, mysliac si, že niet nič nové, v čo by sme mohli dúfať. Treba vyjsť zo seba a zo zvyčajných miest svojho života – hoci by to bol aj chrám svätého mesta – a ísť tam, kde Pán splnil prisľúbenie zeme. Súčasníci Krstiteľa to pochopili, takže, ako poznamenáva evanjelista Matúš, „Vtedy prichádzal k nemu Jeruzalem a celá Judea i celé okolie Jordánu. Vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordán.“. Všetci vychádzali hľadať odpoveď na úzkosť času bez vízie pokoja. Bola rozšírená predstava o potrebe nového času a nového sveta.
Môžeme si myslieť, že slová proroka Izaiáša boli Krstiteľovi dobre známe. Čas pokoja, ktorý Izaiáš očakával, bol práve ten, v ktorom vlk prebýva s baránkom a leopard s kozliatkom a všetkých vedie dieťa. Bol to prorocký sen o svete zbavenom násilia, vojen, konfliktov, nenávisti, a naplnenom silou lásky a spravodlivosti Mesiáša, dieťaťa, ktoré malo byť kniežaťom pokoja. Ten čas sa mal čoskoro priblížiť a Krstiteľ to vytušil. Stojí pred nami aj dnes, aby nám odovzdal tú istú túžbu po kráľovstve pokoja. Nezmieril sa so svetom plným násilia. Rozhodol sa čakať na Mesiáša. Stretnúť ho bolo jeho túžbou, jeho poslaním bolo ukázať ho iným. Uväznený Herodesom si možno myslel, že bežal nadarmo. Preto poslal svojich učeníkov, aby sa Ježiša spýtali, či je on Mesiáš, ktorý mal prísť, alebo nie. Po vypočutí ich otázky povedal Ježiš tým zmäteným učeníkom: „Choďte a oznámte Jánovi, čo ste videli a počuli: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium“ (Lk 7,22). V tom okamihu Ján Krstiteľ pravdepodobne hlboko pochopil, že Ježiš je Mesiáš a že Božie kráľovstvo sa vo svete začalo. Stretnúť Ježiša, nasledovať ho v žití evanjelia lásky ku všetkým, a zvlášť k chudobným, je podstatou života. Tak to bolo pre Krstiteľa. Tak je to aj pre nás. Modlitba v deň Pána Spomienka svätého Mikuláša (†343), ktorého relikvie sú v Bari. Bol biskupom v Myre v Malej Ázii (dnešné Turecko); je uctievaný na celom Východe. Spomíname si na všetkých kresťanov, ktorí žijú na Východe. Čítania: Izaiáš 30:19-21.23-26. Toto je cesta, choď po nej Prorok akoby naznačoval, že príchod Božej pomoci a jeho dielo spásy závisí aj od modlitby ľudu: „áno, zľutuje sa nad tebou na hlas tvojho volania; len čo ho počuje, vyslyší ťa.“ Pán nie je hluchý k modlitbe svojho ľudu. Je vždy pozorný k jeho volaniu už od čias, keď bol izraelský ľud otrokom v Egypte. „Ušami počuješ spoza seba slová: ‘Toto je cesta, kráčajte po nej!’ - ak sa odchýlite napravo, či naľavo.“ Neustále počúvanie Božieho slova je pre veriacich zárukou, že budú v dejinách ľudstva kráčať múdrou cestou, ktorá vedie k novej plodnosti krajiny: dážď padá v pravý čas, takže obilie bujnie a dobytok sa pokojne pasie „na rozsiahlej pastve“. Nevyhnutnou podmienkou, aby sa to uskutočnilo, je otvoriť srdce na počúvanie Božieho slova. Prorok záverečným apokalyptickým tónom – opisom nepokojného slnka a mesiaca – chce naznačiť, že Boží ľud je uprostred dejín povolaný bojovať dobrý boj. Na každom úseku dejín veriaci zakúšajú koniec jedného sveta, aby mohol začať nový. Práve v tomto prechode z jednej etapy dejín do druhej musia veriaci počúvať Pánov hlas a rozpoznávať pre seba i pre iných „cestu, po ktorej treba kráčať“. Pán sám, ktorý pozná námahu nášho života, obavy i zmätok tvárou v tvár zlu a násiliu, nám vychádza v ústrety a podopiera nás svojím milosrdenstvom.
Úmysel modlitieb v Komunite: Modlitba vigílie Byzantská cirkev dnes uctieva svätého Sabu (†532), "archimandritu všetkých pustovní v Palestíne". Čítania: Izaiáš 29:17–24. V ten deň slepí uvidia Prorok Izaiáš oznamuje veľké dielo premeny ľudstva. Nebude treba dlho čakať: ešte „krátku chvíľu“ a Pán zasiahne. Toto slovo akoby nám chcelo dať nahmatať, čo sa udeje, keď Pán zasiahne: „Libanon premení sa na sad a sad budú za les pokladať.“ Aj stvorenie pociťuje dobrodenie, ktoré prichádza so zmenou ľudských sŕdc. Ľudia budú žiť na zemi bez toho, aby ju ničili či využívali vo vlastný prospech. Je to výzva k úcte k stvoreniu, aby sa mohlo stať „sadom“. Ba čo viac, všetci majú pracovať na tom, aby sa stalo ešte pohostinnejším a plodnejším.
Prorokovo slovo znie mimoriadne naliehavo v tomto čase, keď individuálne záujmy vedú až k ničeniu životného prostredia. Encyklika Laudato si’ pápeža Františka nadväzuje na túto prorokovu výzvu a roztvára ju pre celý svet. Je nevyhnutné znovu hlásať Božie slovo, aby „v ten deň hluchí počuli slová knihy“ a „oči slepých prehliadli“. Prorok uisťuje, že svet sa premení. Pán to už uskutočnil s Abrahámom a s domom Jakuba, pripomína Izaiáš a hlása: „Pokorní budú v Pánovi rásť v radosti a najbiednejší z ľudu budú plesať v Svätom Izraela.“ Boží ľud – pokorný ľud, ktorý sa spolieha na silu svojho Pána – stojí po boku ľudu chudobných, ktorý znovu začína jasať, lebo cíti blízkosť Svätého Izraela. Touto alianciou Boh ustanovuje nové kráľovstvo. A znova prorok: „Nebude sa teraz hanbiť Jakub a nezbledne teraz jeho tvár. Lebo keď uvidí, dielo mojich rúk uprostred seba, zasvätia moje meno.“ Veriaci sa nebudú hanbiť; skôr sa budú radovať z diel, ktoré Pán skrze nich vykonal medzi ľuďmi. Úmysel modlitieb v Komunite: Modlitba svätého kríža Spomienka svätého Jána Damascénskeho, cirkevného otca a mnícha, ktorý žil v Damasku v ôsmom storočí. Rozdal svoj majetok chudobným a vstúpil do kláštora v laure San Saba neďaleko Jeruzalema. Modlitba za kresťanov v Sýrii. Čítania: Izaiáš 26:1–6. Nech vstúpi spravodlivý a verný ľud Táto stránka je spevom chvály a vďakyvzdania Pánovi. Dôvod radosti a vďačnosti je dvojitý: zničenie „vyvýšeného mesta“, Babylonu, symbolu pýchy a bezohľadnej moci mocných, ktorí utláčajú slabých a chudobných, a vybudovanie „pevného mesta“, Jeruzalema, ktoré prijíma ľud verný Pánovi. Mesto, ktoré buduje Boh, má pevné a nedobytné hradby. Preto sú veriaci povzbudzovaní, aby dôverovali Bohu. Len jemu. Je to dôvera založená na Božej láske, ktorá nikdy nepoľavila. Prorok pripomína túto dôveru tvárou v tvár pudu, ktorý každého z nás ženie spoliehať sa len na seba, na vlastné istoty, a tak si vytvárať ilúziu, že chránime svoju existenciu! Netreba stavať barikády, zriaďovať múry, ktoré bránia chudobným, aby sa k nám dostali, a upevňovať hranice, aby sme odrazili cudzincov hľadajúcich novú budúcnosť pre seba a svoje rodiny. Prorok dvíha hlas, až do spevu, aby brány mesta – rovnako ako brány srdca – boli vždy otvorené. Je to výzva, ktorá by v tomto čase mala znepokojovať uspaté svedomia. Pápež František trval na potrebe budovať pohostinnú Cirkev a prijal túto biblickú prorockú víziu vždy otvorenej brány, aby veriaci vychádzali hľadať stratených a aby tí, čo čakajú na ochranu, mohli vstúpiť. Mesto sa tak stáva miestom, kde spolu prebývajú ľud veriacich a početný ľud chudobných: dva národy, ktoré sa nikdy nesmú oddeliť. Veriaci a chudobní spolu obývajú toto mesto; ono, ako píše Apokalypsa, zostúpi z neba v plnosti, no začína už teraz na zemi vždy, keď sa veriaci a chudobní stretávajú a prijímajú sa navzájom. Prorok varuje: Pán „znížil obyvateľov výšin, mesto vyvýšené; zrútil ho, zrútil až k zemi, zrazil ho až do prachu“. Vzdialenosť od chudobných je vzdialenosťou od Boha. Obraz zrúcaného mesta rozvaleného na zemi je tvrdý, ale pravdivý, bolestne aktuálny v mnohých častiach sveta. Mária z Nazareta, ktorá ako prvá prijíma Slovo, ktoré sa stáva telom, spieva o prevrátení logiky tohto sveta: „Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú, mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených“ (Lk 1,51-52).
Úmysel modlitieb v Komunite: Modlitba za Cirkev Spomienka na svätého Františka Xaverského (†1552), jezuitu, misionára v Indii a Japonsku. Čítania: Izaiáš 25:6-10a. Pán pripravuje hostinu pre všetky národy Spása je predstavená ako hostina pripravená na vrchu Sion pre všetky národy. Adventný čas nám dáva dopredu okúsiť radosť z tohto stola. Aj dnes je priveľa tých, ktorí sú vylúčení nielen z „tučných pokrmov“, ale aj z omrviniek padajúcich zo stola boháčov, ako hovorí Ježiš v podobenstve o chudobnom Lazárovi. Globalizácia, žiaľ, neznamenala rozšírenie hostiny tak, aby sa na nej mohli zúčastniť všetci. Toto proroctvo odhaľuje veľký sen Boha, ktorý posiela svojho Syna, práve aby ho uskutočnil. Nielenže sa nik nespasí sám, ale neexistuje spása iba pre niektorých. Je pre všetkých. Prorok vysvetľuje: je to sám Pán, kto vlastnými rukami pripravuje hostinu pre národy, práve preto, aby nik nebol vylúčený a všetci mohli okúsiť sladkosť spoločenstva s ním aj medzi sebou navzájom.
Ježiš – vedomý si tejto prorockej tradície – opäť predkladá víziu nebeského kráľovstva ako hostiny (Lk 14,15-24), na ktorú Boh pozýva „chudobných, zmrzačených, chromých a slepých“. Musíme si uvedomiť, že hostina kráľovstva neprichádza len na konci čias. Pán koná už dnes. Je to hostina, na ktorej sa už teraz odstraňuje „závoj“ bolesti, ktorý zahaluje posledných zeme, tých, čo sú odstrčení. Žiaľ, často vidíme pohoršenie rastúcej nespravodlivosti, vojen, násilia a spolu s nimi aj smrti. A mohli by sme spolu s apoštolom Pavlom povedať: „’Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň?’ Ostňom smrti je hriech a silou hriechu je zákon. Ale vďaka Bohu, ktorý nám dal víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista.“ (1 Kor 15, 55-57) Úmysel modlitieb v Komunite: Modlitba so svätými Otroctvo urobilo z izraelského ľudu suchý kmeň, ktorý už nemal listy ani ovocie: nádej na prosperujúcu budúcnosť bola stratená. Izaiášovo proroctvo prekonáva smútok tohto ťažkého obdobia: "Z kmeňa Jesseho vypučí ratolesť a z jeho koreňov vykvitne výhonok." Z vyprahnutého kmeňa vyrastá výhonok, ktorý sa podľa ľudských meradiel nezdá veľký a predsa jeho miazga je silná, pretože Duch Boží ho oživuje. "Na ňom," pokračuje prorok, "spočine duch Pána, duch múdrosti a rozumu, duch rady a sily, duch poznania a bázne pred Pánom." Týchto šesť darov Ducha naznačuje mimoriadnu silu tohto "výhonku", silu, ktorá nie je uzavretá do seba: dáva sa všetkým, ktorí sú naň napojení. Aj my, vštepení do tejto ratolesti, prijímame dary Ducha a stávame sa duchovnými mužmi a ženami. Duch Svätý – keď ho prijmeme – premieňa oči srdca a umožňuje nám skúmať "znamenia čias" a pretvárať svet v súlade s Božou spravodlivosťou. Z lásky k chudobným, ktorú inšpiruje Duch Svätý, sa rodí spravodlivosť celej spoločnosti a nastolenie pokoja medzi národmi. Výrečné sú obrazy vlka prebývajúceho s baránkom, leoparda ležiaceho vedľa kozľaťa, teľaťa a levíčaťa, ktoré sa spolu pasú a vedie ich dieťa. Je to sen o pokojnom spolužití medzi národmi, ktorý je Duch Svätý schopný uskutočniť. Tento sen je zverený učeníkom. Samozrejme, že to nie je možné dosiahnuť len ľudskou silou. Ak sa však necháme viesť Duchom Svätým, vieme, že "Bohu nie je nič nemožné".
Úmysel modlitieb v Komunite: modlitba s Máriou, Matkou Pána. Spomienka na svätého brata Karola od Ježiša (Charles de Foucauld), "univerzálneho brata", zabitého v roku 1916 v alžírskej púšti, kde žil v modlitbe a bratstve s Tuarégmi. Čítania: Izaiáš 4, 2–6. Pánov výhonok Stojíme pred slovami nádeje pre ľud a mesto poznačené vojnou a skazou. Prorok vidí v tomto "klíčku" nádej nového ľudu, ktorý bude obývať Jeruzalem. Toto vedomie núti proroka, aby tento malý zvyšok, malú skupinu preživších, nazval titulom "svätý": je to výhonok, ktorý je však požehnaný Bohom. Svätý je totiž ten, kto prijíma Božiu lásku, kto žije v spoločenstve s ním, kto poslúcha jeho prikázania, kto kráča v jeho svetle. V ťažkých časoch, keď násilie zla a vojny ničia ľudí a veci, Boh nie je ďaleko, aj keď sa môže zdať neviditeľný. Pán sa zaviazal s týmto "malým zvyškom": bude ho sprevádzať a ochraňovať. Tento výhonok – uisťuje prorok – "bude rásť v cti a sláve", stane sa veľkým stromom, ktorý prinesie ovocie dobra pre všetkých. Izaiášovo proroctvo sa nám opäť predkladá na začiatku adventného obdobia a stáva sa pre nás vzývaním Pána, aby nám bol nablízku a oslobodil nás od zla. Zmyje "škaredosť sionských dcér", očistí "Jeruzalem od krvi, ktorá tam bola preliata, dychom súdu a dychom skazy" a bude ochranou pre všetkých. Božie milosrdenstvo spôsobuje, že pokoj "klíči" vo všetkých krajinách, dokonca aj v tých najsuchších a najspustošenejších. "Božia sláva", čiže jeho milosrdenstvo, nás sprevádza dňom i nocou. Pán je ten, kto je v dejinách blízko svojmu ľudu, ako ubezpečil Mojžiša v horiacom kríku: "Ja som, ktorý som" (Ex 3, 14), čiže ten, ktorý je vám blízko a ktorý vás nikdy neopustí.
Úmysel modlitieb v Komunite: modlitba za chorých Čítania: Iz 2:1–5; Ž 122(121); Rim 13:11-14a; Mt 24,37-44 Sviatok apoštola Ondreja. S touto prvou adventnou nedeľou sa začína nový liturgický rok, čas, v ktorom sme pozvaní vydať sa na púť k "vrchu Pánovho domu", cieľu všetkých národov zeme. Jeden druhému – zdôrazňuje prorok – budú hovoriť: "Hor sa, vystúpme na vrch Pánov, do domu Jakubovho Boha, nech nás poučí o svojich cestách a budeme kráčať jeho chodníkmi.". Tvárou v tvár tejto vízii budúcnosti nás svätá liturgia vyzýva, aby sme pozdvihli svoj pohľad: takto príde Pán na konci čias. Je tu osobitná milosť Adventu: mať živšie vedomie Ježiša ako „toho, ktorý prichádza“ a ktorý sa k nám približuje. Ježiš vyzýva k bdelosti. Prirovnanie k časom Noema je vážne. Pripomína, že v dňoch predchádzajúcich potope všetci jedli, pili a ženili sa či vydávali, pokojne, bez toho, aby si uvedomili, čo sa má stať. Je to prísne napomenutie aj pre náš čas: zdá sa, že vojny a násilie sa šíria všade po svete za ľahostajného postoja mnohých. Božie slovo prichádza, aby nami otriaslo, počnúc apoštolom Pavlom: "nadišla hodina, aby ste sa prebudili zo sna". Nabáda nás: "Žime počestne ako vo dne; nie v hýrení a opilstve, nie v smilstve a necudnosti, nie v svároch a žiarlivosti" (Rim 13,13). Adventné obdobie je vhodným časom na to, aby sme sa prebudili zo spánku obmedzeného spôsobu života a nasmerovali svoje myšlienky, svoje dni, svoje sny k Pánovi Ježišovi. On sa chystá prísť medzi nás. Odtiaľ pramení naliehavosť bdieť. Ježiš, aby nám dal pochopiť dôležitosť očakávania a bdenia, prirovnáva seba k zlodejovi, ktorý prichádza v noci, nečakane, aby nerušene vnikol do domu. Toto prirovnanie má zdôrazniť múdrosť hospodára, ktorý zostáva bdieť, aby prijal Syna človeka hneď, ako príde, takmer akoby mu otváral dvere ešte skôr, než zaklope. Príchodom počas noci chce podčiarknuť význam bdenia, toho, že sa nemáme nechať premôcť spánkom. Apoštol Pavol to píše aj Solúnčanom: "lebo sami veľmi dobre viete, že Pánov deň príde ako zlodej v noci" (1 Sol 5,2). Možno aj preto v starobylej Cirkvi prevládal zvyk nočných bdení, nočných modlitieb, ktoré pozostávali z počúvania Božieho slova a vzývania príchodu Pána. Nezabúdajme teda na apoštolovo varovanie: "Keď budú hovoriť: ‘Je pokoj a istota,’ vtedy znenazdania príde na nich záhuba ako bolesti na rodičku a neuniknú." (1 Sol 5:3) Osvojme si vzývanie "Príď, Pane Ježišu!", a to aj v mene chudobných, odsúdených, utečencov, národov vo vojne, unesených, osamelých starých ľudí, opustených detí. Za všetkých hovoríme: "Príď, Pane Ježišu!". Nech nás adventné obdobie zastihne bdelých a vytrvalých v počúvaní Božieho slova a v službe chudobným. Takto budeme múdri ako pán domu, ktorý v noci – namiesto toho, aby nad ním panoval ako sluha v evanjeliovom úryvku, ktorý nasleduje potom – očakáva príchod Syna človeka. Úmysel modlitieb v Komunite: nedeľná modlitba |
Podporovatelia
|
|