|
|
Svedkovia zla
Svoje životné príbehy a svedectvá z vojny nám rozpovedali tí, ktorí jej hrôzy prežili osobne. Bela Varga, svedok, ktorý prišiel z Maďarska nám rozpovedal príbeh svojej komunity. Rozprával nám o tom, ako boli kedysi váženými občanmi vo svojej krajine, a ako ich postupne ľudská nenávisť priviedla k smrti. Mnohí z nich boli pôvodne lekármi, architektmi, obchodníkmi, dobrými remeselníkmi, kresťanmi...
A potom prišli hitlerovci. Židia boli na hrudi označení židovskou hviezdou, ktorú museli nosiť. Zrazu nesmeli vykonávať svoju prácu, vychádzať von mohli iba v určenom čase, prišli o svoj majetok, boli presunutí do geta. Nezmyselné nariadenia pribúdali každý deň. Od konferencie vo Wannsee, kde bolo dohodnuté “Konečné riešenie židovskej otázky”, boli hromadne odvedení do koncentračných táborov.
Bela Varga smutne spomínal na svoje štrnáste narodeniny. Oslavoval ich s rodičmi v gete, kde zažívali poníženie zo všetkých strán. Nasledujúci deň ráno mal jeho otec odísť na vlak do koncentračného tábora. Odvtedy sa už viac nevideli...
Vargu zachránil Boh tak, že namiesto transportom do Osvienčimu išiel do pracovného tábora do Rakúska, kde sa dožil konca vojny.
|
|
Púť do Osvienčimu
Na druhý deň sme navštívili koncentračné tábory Osvienčim a Brezinka. Boli sme na miestach, kde ľudia každý deň trpeli a zomierali. Na vlastné oči sme videli ako bola pošliapaná ich, a teda aj naša, dôstojnosť. Všetko to zlo tam bolo konané v takom veľkom rozsahu, že som to nevedel pochopiť. A to aj napriek tomu, že som tam bol a videl som koncentračné tábory na vlastné oči.
Ľudia, ktorí nám prišli povedať svoje príbehy nás upozornili na dve veci. Na to, že násilie plodí vždy len násilie a preto je potrebne budovať svet bez násilia. Svedčil o tom aj Zeev Tibi Ramu z Izaela, ktorý prežil hrôzy tábora v Brezinke ako malý chlapec. „Videl som veľa utrpenia a veľa som vytrpel,“ povedal s dojatím. „Ale nepoznám slovo odplata ani slovo nenávisť. V ľudoch hľadám človeka bez toho, aby som ho vopred odsudzoval alebo ním opovrhoval. Vy mladí musíte vytvoriť lepšiu spoločnosť.“ Svedkovia nás upozornili tiež na to, že nesmieme zabudnúť na ľudí, ktorí zomreli v koncentračných táboroch, lebo tým by sme ich nechali umrieť druhýkrát. Podobne na to upozorňoval aj blahoslavený Ján Pavol II, keď v roku 2005 vo svojom príhovore pri príležitosti 60 rokov od oslobodenia koncentračného tábora Osvienčim povedal: „Nie je vhodné, aby ktokoľvek prešiel bez povšimnutia tragédiou Shoá (Veľké zlo)”.
|
|
Pochod ku pomníku na Zlo na ktoré nesmieme zabudnúť
My sme si uctili obete pochodom ku pamätným doskám venovaným obetiam, ktoré zahynuli v Osvienčime. Zastavili sme sa pri tabuliach, ktoré nám pripomínajú jeden a pol milióna obetí, ktoré tam trpeli a zahynuli. Bola tam taktiež doska so slovenským nápisom. „Nech naveky zostane výkrikom zúfalstva a výstrahou pre ľudstvo to miesto, na ktorom zavraždili hitlerovci asi poldruha milióna mužov, žien a detí, zväčša židov z rôznych častí Európy.“
|
|
Spoločný čas v krásnom meste
Putovanie do Osvienčimu nemá skončiť beznádejou. Má nás upozorniť na zlo a jeho hrozné dôsledky. Má nás pohnúť k tomu, aby sme mu povedali nie. A to sa dá práve tak, že povieme áno dobru. Táto púť bola súčasťou stretnutia “Mladí za svet bez násilia“, ktorú Komunita sv. Egídia organizovala v Krakove už po tretíkrát. Jej medzinárodné zloženie nám umožnilo spoznať nielen rozdiely medzi nami, ale aj vzájomné bohatstvo ktoré pre seba predstavujeme. Zažili sme atmosféru, v ktorej sme boli všetci priateľmi, nech sme boli z ktoréhokoľvek kútu zeme. A o tom že vieme byť priateľmi, chceme vravieť ďalej.
Súčasťou stretnutia boli spoločné diskusie, reflexie v krásnom prostredí Krakova. Prechádzky po starom meste majú svoje čaro.
Či cez deň alebo v noci. Najmä v dobrej partii. Mnohí stretli aj chrliaceho draka... Dôležitou súčasťou spoločného programu bola festa, párty ktorá trvala dlho do noci. Počas nej sme sa spolu s účastníkmi z ostatných národov tešili zo života, spoznávali nové druhy tancov a rozvíjali sme vzájomné priateľstvo.
|
|
„Sviečková manifestácia“
Posledný večer sme absolvovali pochod Krakovom so zapálenými sviečkami. Manifestovali sme tak našu túžbu po mieri pre celý svet. Pršalo... Nám Slovákom to pripomenulo sviečkovú manifestáciu z roku 1988. Vravím si, že nič nie je náhoda. Dúfam že táto udalosť tiež prinesie svoje ovocie.
Nakoniec by som sa chcel s vami podeliť o výzvu, ku ktorej sa prihlásili mladí účastníci tohto stretnutia a ktorú sme predniesli pri pamätníku v Osvienčime. „Chceme spoločne budovať svet bez násilia, s inteligenciou kultúry a silou lásky. Z Osvienčimu rastie nový horizont ľudskosti pre naše krajiny! Z tohto miesta znova vychádza vzplanutie sŕdc, ktoré chce „nakaziť“ ďalších mladých ľudí, aby sme boli lepšími a dokázali naše krajiny urobiť ľudskejšími v Európe mieru a pokoja!“
Jozef Trenčan
|
|
Podporovatelia
