Pri stretnutí s pápežom zazneli aj štyri svedectvá. Prvá sa oň podelila 80-ročná zástupkyňa Komunity z radov dôchodcov, ktorí pomáhajú väzňom a utečencom. Ďalej vystúpil 15-ročný sýrsky Palestínčan, ktorý prišiel s prvou skupinou tzv. „humanitárnych koridorov“, a to pred 2 rokmi z utečeneckého tábora v Libanone. Momentálne študuje na talianskej strednej škole a sám pôsobí ako dobrovoľník v Komunite. Tretia bola 23-ročná zástupkyňa hnutia študentov komunity angažujúcich sa v takzvanej „Škole mieru“. Posledný sa prihovoril laik, ktorý sa podieľal na mierových iniciatívach Komunity vo viacerých afrických krajinách, napr. v Stredoafrickej republike, Guinea Conakry, Líbyi či v štáte Niger.
Pápež, inšpirovaný podobenstvom o talentoch z Matúšovho evanjelia (Mt 25,14-30), ktoré zaznelo pri liturgii slova, sa vrátil k svojim slovám zo stretnutia s Komunitou a chudobnými v roku 2014. Vtedy charizmu Komunity zhrnul do troch nasledovných kľúčových slov: „Modlitba, chudobní a pokoj: to je talent Komunity, ktorý dozrieval 50 rokov. Dnes ho s radosťou prijímate znovu. V podobenstve však sluha ukrýva talent do jamy a ospravedlňuje to takto: «Bál som sa, a preto som išiel a ukryl tvoj talent v zemi» (Mt 25,25). Tento muž nevedel investovať talent do budúcnosti, lebo si nechal radiť strachom. Svet dnes častokrát obýva strach; a - ako hovoril profesor Riccardi - aj hnev, ktorý je bratom strachu. Je to starobylá choroba: v Biblii sa častokrát opakuje pozvanie k tomu, aby sme nemali strach. Naša doba tvárou v tvár rozsiahlym dimenziám globalizácie pozná veľké obavy. A strachy sa častokrát sústreďujú práve na toho, kto je cudzinec, kto je od nás odlišný, chudobný, akoby bol nepriateľom. Národy si vytvárajú rozvojové plány vedené bojom proti týmto ľuďom. Bránime sa týmto osobám, mysliac si, že takto uchránime to, čo máme alebo to, čím sme. Atmosféra strachu môže nakaziť aj kresťanov, ktorí tak, ako ten sluha z podobenstva, ukrývajú prijatý dar: neinvestujú ho do budúcnosti, nedelia sa oň s druhými, ale zachovávajú ho pre seba. „Ja patrím k tomuto združeniu, ja som z tejto komunity...“ – a takto si maskujú život a nenechávajú talent rozkvitnúť. Ak sme sami, ľahko sa nás zmocní strach. Avšak vaša cesta vás orientuje k tomu, aby ste na budúcnosť hľadeli spoločne: nie osamote a nie pre seba. Spoločne s Cirkvou. Osožil vám veľký impulz ku komunitnému životu a k bytiu Božím ľudom; podnet, ktorý vyšiel z II. vatikánskeho koncilu, ktorý zdôrazňuje: «Bohu sa však zapáčilo posväcovať a spasiť ľudí nie každého osve, bez akéhokoľvek vzájomného spojenia, ale vytvoriť z nich ľud» (Lumen gentium, 9). Vaša komunita, zrodená na konci 60. rokov minulého storočia, je dcérou koncilu, jeho odkazu a jeho ducha. Budúcnosť sveta sa zdá byť neistá, to vieme, počujeme to každý deň v televíznych správach. Pozrite, koľko otvorených vojen! Viem, že sa modlíte za pokoj a pracujete v jeho prospech. Pomyslime na bolesť sýrskeho ľudu, milovaného a mučeného sýrskeho ľudu, ktorého utečencov ste v Európe prijali prostredníctvom tzv. „humanitárnych koridorov“. Ako je možné, že po tragédiách dvadsiateho storočia je možné opäť upadnúť do rovnakej absurdnej logiky? Avšak Pánovo slovo je svetlom v tmách a dodáva nádej pokoja, pomáha nám nemať strach, ani zoči-voči sile zla.“ Jednou za charakteristík Komunity sv. Egídia je blízky vzťah k Božiemu slovu. Svätý Otec členov komunity vyzval milovať Sväté písmo a čoraz viac z neho čerpať: „Božie slovo vás chránilo v minulosti pred pokušeniami ideológie a dnes vás oslobodzuje od bojazlivosti a strachu. Preto vás povzbudzujem, aby ste stále viac milovali a používali Bibliu. Každý v nej nájde zdroj milosrdenstva voči chudobným a ľuďom zraneným životom i vojnami. Božie slovo je tou lampou, s ktorou treba hľadieť na budúcnosť, a to aj v tejto komunite. V jeho svetle je možné čítať znamenia čias. Ako hovoril blahoslavený Pavol VI.: «Objavovanie „znamení čias“ […] vyplýva z konfrontácie viery so životom», takže «sa svet pre nás stáva knihou» (Gen. audiencia, 16.4.1969: Insegnamenti VII, 1969, 919). Je to kniha, ktorú treba čítať s pohľadom a srdcom Boha. Toto je spiritualita pochádzajúca z Koncilu, ktorá učí veľkému a pozornému súcitu so svetom.“ Dôležitosť spolucítenia doložil pápež poukazom na milosrdného Samaritána z podobenstva, ktorý je vzorom pre každého kresťana: „Kresťan, pre svoje povolanie, je bratom každého človeka, zvlášť ak je to človek chudobný, a aj vtedy, keď je to nepriateľ. Nikdy nehovorte: „A čo je mňa do toho?“ Sú to pekné slová na umytie si rúk: „Čo mňa do toho?!“ Milosrdný pohľad nás vedie angažovať sa v kreatívnej smelosti lásky, ktorú je tak veľmi treba! Sme bratmi všetkých a preto sme prorokmi nového sveta; a Cirkev je znamením jednoty ľudstva, medzi ľuďmi, rodinami a kultúrami.“ Súčasný prezident Komunity sv. Egídia Marco Impagliazzo po návšteve Svätého Otca zhrnul jeho odkaz v rozhovore pre Vatican News nasledovne: „Pápež sa dotkol dvoch podstatných tém: témy strachu a hnevu. Vidím tu veľkú úlohu kresťanov, tých, ktorí žijú evanjelium, uzdravovať naše ustráchané a rozhnevané spoločnosti - načúvať im a ponúkať odpovede na potreby ľudí.“ Pripomeňme, že Komunita sv. Egídia ako laické katolícke spoločenstvo má dnes približne 60 tisíc členov vo vyše 70 krajinách sveta. Založené bolo v Ríme vo februári 1968 skupinou rímskych študentov pod vedením vtedy len 18-ročného Andreu Riccardiho, v snahe postaviť na prvé miesto vo svojom živote Evanjelium vyjadrené prednostnou pozornosťou voči chudobným. V súčasnosti sa Komunita venuje najmä službe chudobným, chorým, práci v prospech pokoja a medzináboženského dialógu. Od roku 2008 pôsobí aj na Slovensku. Zdrov: Komunita Sv. Egídia / Vatikánsky rozhlas Comments are closed.
|
Podporovatelia
